Zbohom mama
Od predchádzajúceho vstupu uplynulo len pár týždňov. Mesiac na to mama navždy odišla.
Ako nikdy predtým som si zrazu uvedomila, akou nesmierne dôležitou osobou bola v mojom živote. Som tým, čo mi ona a otec dali do vienka. Nielen gény, ale hlavne bezpečie a lásku v prvých rokoch života. Pravidlá, rady, ich náhľad na život a svet okolo, skúsenosti i slabosti v rokoch detstva a dospievania. Nazvala som to dary bez posudzovania, či sú dobré alebo zlé.
My ich samozrejme posudzujeme. Hlavne v období, keď si začínam uvedomovať svoju vlastnú individualitu a staviame sa sami zoči voči svetu pri hľadaní svojho miesta v živote. Ani nevieme, ako tým svojich rodičov zraňujeme. Pochopíme to až omnoho rokov neskôr. Najčastejšie vtedy, keď už vlastné deti začínajú posudzovať naše dary, ktoré sme im dali.
Keď som raz mámila z mamy odpoveď na otázku "Mala si niekedy nejaký sen, túžbu? Svoj vlastný sen?". Jej odpoveď ma na čas umlčala a mala som čo robiť so sebou, lebo mi slzy vhŕkli do očí. Jej odpoveď bola tak prostá: "Chcela som, aby ste sa mali lepšie..." a v očiach nechápavý výraz, že prečo sa tak čudne pýtam.
Mama, mala som ťa vtedy objať a poďakovať ti. Neurobila som to. Jediné, čo môžem urobiť je povedať ti, že ťa ľúbim a ľúbila som ťa, aj keď som si to až príliš často neuvedomovala.
- - - - - -
Som z teba unavená a otrávená
Práve dnes som tieto slová vyslala voči inej osobe a naštvaná som odišla preč. Koľkokrát ich povieme a koľkokrát si ich napokon vyčítame?
Žijem cez 20 rokov s psychicky chorou matkou . Jej diagnóza znie paranoidná schizofrénia. Keď som pred niekoľkými rokmi rozoberala nedobrý vzťah "matka a ja", povedala mi moja psychiatrička spásne slová:
"Máte právo byť vyčerpaná a otrávená. Veď žijete v spoločnej domácnosti a vzájomne sa úzko ovplyvňujete."
Napriek týmto slovám mi ešte nejakú dobu trvalo, kým som si svoje výbuchy nevôle a zlosti prestala vyčítať. Alebo ich aspoň nebrať tak tragicky zničujúco, ako sa mi to stávalo.
Začala som sa vzťahu matka a dieťa venovať a hľadať cestu von z toho začarovaného kruhu. Pomoc psychiatra som totiž vyhľadala až vtedy, keď som sa dostala do životného závozu. Paradoxne, moja matka vtedy začala prospievať. Lekárka mi potvrdila stav môjho bytia: "Keď niekto dlhodobo žije s chorým a odkázaným človekom, nevyhnutne sa to niekde musí prejaviť. Niekedy sa role otočia a chorým sa stáva opatrovateľ."
Vtedy som ešte nechápala, že z tohto kolotoča je cesta von. Bola som len nahnevaná na matku. V každom prípade, aj hnev môže byť motivácia - ak sa pretransformuje k dosiahnutiu zmysluplného cieľa.
A prečo o tom píšem?
Preto, lebo práve o tom sú tieto stránky.
